Text: Viktor NováK 

Na jednej strane môžem svoj život označiť za "nebo". Už niekoľko rokov je mojím domovom Bikepark v Kálnici, kde trávim sedem mesiacov z roka a kde pracujem ako staviteľ trailov so skvelou partiou okolo seba a s možnosťou budovať tie najlepšie traily a skoky, ktoré nemajú v Strednej Európe obdobu. Zvyšných päť mesiacov cestujem vo svojom obytnom aute a jazdím na bicykli alebo na lyžiach, kde sa mi zachce.

Zdá sa, že je to dokonalý životný štýl, ktorý je mojím snom už od mojich 10 rokov, keď som prvýkrát videl bikový film "Roam". Máme všetky prostriedky a možnosti, ako sa presadiť v jazde na bicykli. V súčasnosti to však tak nie je. A to nás privádza do fázy "pekla".

Stalo sa to na podujatí s názvom Flat Out Days 2022, ktoré zapadá do konceptu podujatí typu Fest Series. Niekoľko obrovských skokov s dĺžkou 20 metrov a viac pre pozvaných jazdcov z celého sveta, ktoré trvajú jeden týždeň. Zúčastnil som sa ho už po tretíkrát. Pred takýmito skokmi som mal (a stále mám) obrovský rešpekt. Na druhej strane som vedel, že ich vďaka svojim skúsenostiam ľahko zvládnem, a celý týždeň som si jazdu na skokoch užíval.

Na konci jedného z posledných session na skokoch som pravdepodobne v dôsledku kombinácie únavy a premotivovanosti zle odhadol odraz na jednom 23-metrovom skoku. Prehodilo ma to cez riadidlá a skončilo to obrovskou ranou do hlavy a ramena. Všetko vyzeralo v poriadku, nemal som nič zlomené, len ma bolelo celé telo. Ale to, ako mi ten pád rozhodil psychiku, bolo niečo, o čom sa mi nesnívalo ani v najhorších nočných morách.

Šialene som sa zľakol, keď som pri tom skoku letel hlavou napred. A nepustilo ma to ani po roku. Absolútne mi to zabránilo v akomkoľvek pokroku, nemal som chuť skúšať nové veľké skoky ani nové triky. Stále mám veľký strach, že znova spadnem. Napriek tomu, že som na biku stále a verím si. Darilo sa mi naozaj zle, pretože som takto nejazdil. Tak, ako by som chcel. A všetko sa ešte zhoršilo počas našej akcie "Dusty days", kde sme postavili novú freeridovú trať a pozvali na ňu všetkých našich kamarátov a obľúbených jazdcov. Bol som úplne zničený, keď som videl, ako si všetci užívajú jazdenie na skokoch, ktoré som ja a ostatní budovali posledné mesiace, a ja som nemohol jazdiť s nimi, pretože som sa jednoducho bál.  

Po tom všetkom som si uvedomil, že stresovať sa a nútiť sa do jazdy pre mňa nemá absolútne žiadny zmysel. Povedal som si, že musím stráviť leto niekde v peknom prostredí v horách a zamestnať svoju myseľ niečím iným. Premýšľal som, kam ísť, a zo všetkých možných miest som si vybral skvelé rakúske mesto v horách - Innsbruck. Poznal som ho už zo zimy a lyžovania, ale nikdy som tu nebol s bicyklom. Začal som hľadať miesta, kam by som mohol ísť, a ukázalo sa, že vznikol celkom nový a pekný Bikepark Innsbruck. A jeden môj kamarát zo Slovenska tam pracuje ako staviteľ trailov.

Rozhodol som sa, zbalil auto a vyrazil na západ. Po pár dňoch som si to miesto a ľudí zamiloval. Flowtraily, skoky a skvelé prírodné traily v úžasnom prostredí machových lesov a alpských horských scenérií z neho robia naozaj magické miesto. Zoznámil som sa s Tomom, Richiem a Pablom, zvyškom staviteľského tímu. Skvele sme si zajazdili a ja som konečne zabudol na všetky problémy, ktoré ma trápili a len som si užíval čistý horský život.

Ako zvyčajne, moji dobrí priatelia z "Bikes on film" sa ma pýtali, ako sa mám a kde som. Povedal som im, kde som a aké je to tu skvelé. Neváhali, zbalili si kamery a vyrazili z Prahy do Innsbrucku, obklopeného horami. Dali sme si týždeň plný skvelého jazdenia, kúpania v jazerách a filmovania cyklistiky skoro ráno alebo neskoro popoludní. Na záver sme dali dokopy toto krátke video s názvom "Heaven and Hell", ktoré vzniklo s podporou mojich partnerov - Maloja Clothing a Cannondale Bikes.

Dlho som o tom všetkom nechcel hovoriť, pretože som si vždy myslel, že strach je v bikovej komunite tabu. Ale keď som o tom povedal svojim priateľom, pocítil som veľkú úľavu. Preto je tu aj tento článok, pretože som si istý, že sú tu aj ďalší ľudia, ktorí majú podobný problém. Nebojte sa o ňom hovoriť. Nakoniec sme všetci jedna veľká cyklistická rodina, ktorá sa navzájom podporuje.

Stále mám problém s posunom ďalej, ale myslím si a dúfam, že energia a chuť posunúť sa ďalej a opäť skákať vo veľkom je späť!